Gavril

Aténsky námorný spolok vznikol v rokoch 478 – 477 pred n. l. Založili ho grécke mestské štáty v oblasti Egejského mora a na maloázijskom pobreží. Jeho cieľom bolo chrániť Grékov pred ďalšími útokmi Perzskej ríše. Vedúcu úlohu v spolku mali od začiatku Atény, ktoré disponovali najsilnejším loďstvom. Okolo rokov 470 – 465 pred n. l. dosiahol spolok významné víťazstvo nad Peržanmi v námornej aj pozemnej bitke pri ústí rieky Eurymedón do Stredozemného mora.

Členské mestá si formálne zachovali politickú samostatnosť, v praxi však stále viac podliehali ekonomickej a vojenskej moci Atén. Pôvodne šlo o obrannú alianciu, ktorá mala členov chrániť. Spojenci sa spočiatku schádzali na ostrove Délos, kde bola aj spoločná pokladnica. Do nej jednotlivé mestá prispievali buď peňažným poplatkom (tribútom), alebo dodávaním bojových lodí. Pokladnicu spravovali aténski úradníci.

Niekedy okolo roku 454 pred n. l. dal Periklés pokladnicu preniesť z Délu do Atén. Oficiálnym dôvodom boli obavy z perzského útoku na Délos, no v skutočnosti však tento krok posilnil kontrolu Atén nad spolkom. Väčšina spojencov postupne prestala dodávať lode a platila už len v striebre. Prenesením pokladnice sa tieto peniaze fakticky zmenili na štátnu pokladnicu Atén do ktorej každoročne prúdili stovky talentov striebra. Odtiaľ financovali nielen vojnu a loďstvo, ale aj vnútornú politiku.

Za tieto prostriedky Atény budovali vlastnú veľkú flotilu a stali sa dominantnou námornou veľmocou gréckeho sveta.

Spolkové peniaze umožnili platiť verejné funkcie, porotcov, remeselníkov či robotníkov na veľkých stavbách. Tým sa mohli do politického života viac zapojiť aj chudobnejší občania, čo posilnilo Perikleovu „radikálnu demokraciu“.

Z prostriedkov spolku sa financovala aj výstavba monumentálnych stavieb na Akropole: Parthenónu, Propylejí, chrámu Athény Niké, Erechtheia, ale aj ďalších svätýň, verejných budov, sôch, umeleckých diel a náboženských festivalov. Časť tribútu smerovala do pokladnice bohyne Athény, čo malo symbolicky ukázať, že prostriedky sú využívané „v mene bohyne“ a pre slávu mesta.

Spolkové peniaze premenili Atény na bohaté, architektonicky nádherné a politicky silné centrum Grécka. Postupne sa z pôvodne voľnej aliancie Atén a ich spojencov stal systém, v ktorom Atény spolku jednoznačne dominovali a ostatné mestá boli skôr podriadenými než rovnocennými partnermi. Už antický historik Thukydidés preto hovorí skôr o „Aténskom impériu“ než o námornom spolku.

Atény prísne dbali na to, aby zo spolku nikto nevystúpil. Každé povstanie potlačili silou a niektoré mestá prinútili vstúpiť do spolku. Postupne donútili mestá, aby namiesto lodí posielali len peniaze. Tým oslabovali vojenskú silu spojencov, zatiaľ čo vlastnú flotilu a kontrolu nad Egejským morom stále posilňovali. V mnohých mestách podporovali alebo priamo zavádzali „demokratické“ režimy, ktoré boli Aténam naklonené a opierali sa o ich ochranu. Spojenci sa tak stali politicky, ekonomicky aj vojensky závislými od Atén. Aj po ukončení hlavných bojov s Perziou Atény trvali na tom, že nebezpečenstvo stále trvá, a preto odmietali povoliť vystúpenie zo spolku.

Prvý známy pokus vystúpiť zo spolku urobil ostrov Naxos (okolo 470 – 467 pred n. l.). Atény povstanie tvrdo potlačili. Naxos musel strhnúť hradby, odovzdať flotilu a namiesto lodí platiť peňažný tribút. Pravdepodobne prišiel aj o hlas v spolkovom zhromaždení a stal sa podriadeným mestom Atén. Podobne dopadli aj ďalší neposlušní členovia, napríklad Thasos či Samos. Po vzbure ich čakalo obliehanie, pokuty, konfiškácia území a baní a zvýšenie tribútu.

Dôležitým nástrojom aténskej moci boli aj kleruchie. Atény vysielali svojich občanov – klerúchov – do rôznych spojeneckých miest. Tí tam dostali pôdu, ale formálne zostávali aténskymi občanmi. Kleruchie plnili úlohu vojenských posádok a politickej opory Atén. Dozerali na spojencov, potláčali odpor a zabezpečovali, aby tribút nerušene prúdil do Atén. Pôda pre klerúchov často pochádzala z konfiškovaných majetkov miestnych odporcov, čím Atény oslabovali protiaténske nálady a zároveň odmeňovali vlastných občanov. Trvalá prítomnosť ozbrojených Aténčanov odrádzala mestá od vzbury a podporovala strany naklonené aténskej demokracii. Kleruchie tak fungovali ako „klin“ aténskeho vplyvu. Spájali vojenskú kontrolu, politický nátlak a ekonomické výhody v prospech Atén.

Po porážke Atén v peloponézskej vojne roku 404 pred n. l. Sparťania Aténsky námorný spolok rozpustili. Neskôr (378 pred n. l.) vznikol druhý Aténsky námorný spolok, ktorý však mal menej členov a slabšiu pozíciu. Po porážke Grékov Macedóncami v bitke pri Chairóneii roku 338 pred n. l. stratili Atény aj tento vplyv a aj druhý spolok zanikol.