V týchto dňoch sa všetky média predbiehajú, aby nám jednoznačne povedali čo si máme o udalostiach v novembri 1989 myslieť. Starostlivo vybratí diskutéri a mladí aktivisti nám trpezlivo vysvetľujú aký bol socializmus zlý a nespravodlivý. Ak by mali pravdu, ľudia na demonštráciách by museli držať transparenty „Viac banánov v obchodoch,“ „Chceme cestovať ,“ „Rozpustite JRD,“ „Rozdajte podniky,“ alebo „Žiadame privatizáciu zdravotníctva.“
Akosi sme zabudli na to, že hlavnou požiadavkou ľudí na námestiach bolo odstrániť z riadiacich funkcií dosadených straníkov. Všetci sme vedeli, že podniky, poľnohospodárske družstvá, školy, nemocnice, obchody, nebudú fungovať, pokiaľ budú riadené neschopnými karieristami. Neboli to žiadni presvedčení komunisti, len sebeckí naničhodníci, ktorí sledovali vlastné záujmy. Vybudovali stranícky aparát, spletitú sieť kontaktov a známostí, ktorá im poskytovala nespočetné výhody. Mali vlastné obchody, nemocnice, školy. Vzájomne sa poznali, podporovali, potľapkávali po pleciach, kryli vlastnú nevedomosť a omyly. Treba ich preto nazývať pravým menom – straníci.
Že nešlo o žiadnych zástancov ideálov socializmu sa ukázalo krátko po novembri 1989 v dobe prevracania kabátov. Stranícke kádrové rezervy ani náhodou nebránili socializmus, ale s veľkou chuťou sa pustili do zakladania nových strán a privatizácie. Kým za socializmu boli spoľahlivo brzdení požiadavkou rovnosti všetkých ľudí, po novembri 1989 si konečne mohli svoju výnimočnosť naplno užiť. Už ako predstavitelia nových „demokratických“ strán obsadili dôležité najdôležitejšie štátne funkcie. Len si spomeňte (alebo nájdite) kto riadil štát, tvoril zákony a privatizoval v tomto období.
Po tragickej smrti Alexandra Dubčeka už neostal nikto, kto by ich dokázal zastaviť. Alexander Dubček bol nesmierne skromný a pracovitý človek, doma aj medzinárodne rešpektovaný politik, ktorý nikdy neprestal veriť v rovnosť všetkých ľudí. Ako predseda Federálneho zhromaždenia mohol zhromaždiť odborníkov aj argumenty proti bezhlavej privatizácií. Len ťažko si predstaviť, že by súhlasil s celoplošnou privatizáciou, alebo s rozdelením republiky.
Pod zástavou „štát je zlý vlastník“ sa spustil obrovský a bezhlavý presun majetku do súkromných rúk. Individualizmus a súkromné vlastníctvo sa stali novou všeobecne uctievanou modlou. Akosi sa zabudlo, že nie štát, ale dosadení straníci zle riadili podniky, poľnohospodárstvo, školstvo, zdravotníctvo. A na tom sa nič nezmenilo.
Keď si pripomíname udalosti v novembri 1989, mali by sme si prečítať aj heslá na fasádach budov a na transparentoch. Trochu sa nad nimi zamyslime, či nie sú aktuálne aj dnes.
Áno, cítime sa oklamaní. Požiadavky z námestí sa nenaplnili. Nikto zo straníkov nebol nikdy potrestaný. Starí a noví straníci sú pri moci. Ako ukazujú udalosti tohto roka, rôzne šedé eminencie boli a sú napojené na vládu, políciu, prokuratúru, súdy a to mnohonásobne silnejšie ako pred tridsiatimi rokmi.